Darček alebo nie?

Vianoce, Valentín, narodeniny, MDŽ, deň matiek, meniny, výročie zoznámenia, výročie svadby a tak ďalej a tak ďalej. Všetko sú to podľa môjho názoru dni, kedy chcú ženy od svojich mužov, aby boli ešte viac gentlemanmi, rytiermi na bielych koňoch, galantnými pánmi, s urodzeným správaním podobným minimálne princom. Aby vymysleli špeciálny program, zaobstarali nám kytice kvetov, kúpili nejakú pozornosť. Nie že by sme to inokedy nechceli. Avšak, dokážeme to? Necháme ich byť mužmi a správať sa výnimočne? Čo v konečnom dôsledku môže dopadnúť úplne inak, ako očakávame…

Nedávno som čítala článok od riaditeľky tanečnej školy. Nebol na feministickú nôtu, ale spomenula, ako si pri svojej práci tanečnej lektorky všíma trend posledných rokov. Že súčasné ženy majú na parkete problém nechať sa viesť mužom. Majú pocit, že situáciu tak nebudú mať pod kontrolou.

Ani tento článok nemá byť ódou na feminizmus. Avšak ja si tento trend všímam tiež. Ženy, ktoré musia mať vždy navrch. A to nielen v práci, ale aj v súkromnom živote. A potom mi to akosi nejde dokopy s očakávaniami niektorých z nás. Jeden príklad za všetky. Čoraz bežnejšia situácia v nákupných centrách. Žena v popredí a muž cupitajúci 2 metre za ňou. To by bolo ešte OK. Ak by zároveň nenosil kabelku. Partnerkinu. Taká maličkosť, povie si človek. Však jej chce pomôcť. Odľahčiť jej ruky. No mne to príde divné. Divné, ak to ženy vyžadujú od mužov. (Ale divné aj vtedy, ak to muži robia sami od seba.) Ženy, prosím, naplňte si kabelky len do takej hmotnosti, ktorú unesiete.  (Muži, zachovajte si svoju hrdosť. Veď náklonnosť môžete žene preukázať aj iným spôsobom!)

Ale späť k blížiacemu sa Valentínovi.

Ruku na srdce, milé dámy. Ktorá z nás nepodsúva svojim partnerom, manželom, milencom pár dní pred týmto špeciálnym dňom, myšlienku, že očakávame niečo neobyčajné. Darček, večeru vo vychytenej reštaurácii, kvety a podobne. Sama som taká. Avšak zisťujem, že ak nie je chlap od prírody romantik so zmyslom pre nakupovanie darčekov a robenie radosti, tak musí pred každým takýmto dňom strašne trpieť. Ten tlak, ktorý na nich spoločnosť, teda my ženy vyvíjame, musí byť neskutočný. Veď to viem sama. Pred každými narodeninami, meninami, Vianocami atď. Čo mu kúpiť? Čo ho ešte poteší? Čo ešte nemá? Kde sme ešte neboli? Áno, áno, stačí maličkosť. Hmm… Takže ďalší pseudodarček, nad ktorým sa usmeje, chvíľku robí radosť a potom skončí založený? Niekde? A o pár mesiacov možno skončí na susedskej burze? Hlavne, že je misia splnená. Má to takto naozaj byť?

S mojim mužom sme spolu „len“ 5 a pol roka, a dovolím si tvrdiť, že sme už celkom vyčerpali studnicu nápadov na darčeky. Lebo veď čo chceme alebo potrebujeme, to si kúpime hocikedy. Buď navzájom alebo každý len tak pre seba. Lebo veď si zaslúžime JA tak od minulého roka skúšame prejsť na tradíciu bez darčekov. A namiesto toho si pomyselne odkladáme peniaze na nejaký výlet, dovolenku, či iný zážitok. Verím, že to takto dopadne aj na tohtoročného Valentína. Aj keď by som veľmi chcela dostať kvety. Ale namiesto toho ma určite vezme na kebab. Lebo ten mi vraj urobí väčšiu radosť JKeď to takto spravil prvýkrát minulý rok na MDŽ tak som najprv nechápala. Neviem, či to bola rýchla improvizácia za zabudnutý karafiát, ale predal mi to dokonale. A musím uznať, že som si fakt pochutila.

A priznávam, hoci by ma kytica potešila, bolo by to krátkodobé. V momente, keď by som o štyri dni túto zvädnutú nádheru hádzala do smetného koša, stokrát by som ľutovala, že to radšej neboli črepníkové kvety. Alebo ozaj aj ten kebab.

Pred pár rokmi by som možno bola smutná. A sklamaná. No teraz sa mi viac počítajú takéto výnimočnosti. Klišé? Možno. Ale keď si prečítate môj predošlý blog, pochopíte, že toto sme my. Že si ideme takou svojou cestou. Že kvalita spoločne stráveného času má navrch (áno, pri 8 mesačnom synovi sú každé spoločné chvíle osamote už vzácnosťou. Ešteže máme tie babky :)). Že sa mi už viac rátajú zážitky ako materiálne veci. Že vo štvrtok, 14. februára, si budem užívať, ak si spolu pozrieme nejaký film a cez víkend navštívime nejaké slovenské miesto, ktoré sme ešte nevideli.  A že jediný tlak, ktorý pri tom môj muž bude pociťovať je výber správneho filmu.

Ženy, tešme sa z maličkostí. Neberme veci automaticky. Že veď film si spolu môžeme pozrieť hocikedy. Že veď mohol kúpiť nejaký darček. Že veď mohol spraviť niečo špeciálne. Nemajme prehnané očakávania a nechajme sa prekvapiť. Verím, že pozitívne.

Peťka 🙂